Dog Military Parkur

V sobotu som konečne vytiahla Fidopána zo skrine medzi ľudí a psov, a šli sme risknúť veľkú hanbu na Dog military parkur do Bratislavy. Ako povinnú výbavu dostal psisko ohlávku a postroj (nech si nepokazíme neťahanie na obojku) a takto vystrojení sme sa vydali do davu okolo 70 psov.

Spočiatku bol z toho davu psov celý vyjavený, no časom sa akotak ukľudnil a zvládol aj existenciu na povolenom vodítku. Nebyť Šelinky, tak by som aj mala pocit, že mám vychovaného psa. Takto ale musím len skonštatovať, že občas sa ešte stále správa ako úchyl bez mozgu a ja len dúfam, že mu čoskoro ten mozog dorastie.

Takáto veľká akcia nám ale zdá sa už nielen nevadí ale aj pomáha. Priamo na akcii sa bol schopný medzi psami venovať mne a loptičke, a aj jeho reakcie na psov na ulici sa trošku zmiernili.

No a čo sa týka samotného parkuru - som na neho hrdá, lebo sa nezľakol žiadnej prekážky, nemali sme ani jeden trestný bod, a celkovo to bola veľká sranda.

Budúci rok sa určite chystáme znova.

Fida mláďenca príhodi a skúsenosťi

...aneb denníček života s Fidopánom.

Dnes oslavujeme tretí deň nepúšťania z vodítka. V pondelok sa rozhodol zdrhnúť ďalej než za najbližší roh, a tak má chlapec smolu až kým sa zdrhať neodnaučí. Našťastie sme sa už naučili kopu iných spôsobov ako psíka kvalitne vybehať, a tak verím tomu, že strádať nebude.

Dnešný výber padol na lolobežku. Bola krásna hmla s viditeľnosťou do 20 metrov, takže zážitok frčať si to dole kopcom šprintom tridsiatkou a len dúfať, že sa pred nami nevynorí pes bežiaci oproti. Našťastie nevynoril. Zato sme stretli jedného NO s ktorým na seba povrčali, a jednu skupinku NO asi šteniat navoľno, ktoré nás síce nekontaktovali, zato sa hrali a Fido moc túžil ísť za nimi. No a samozrejme, prítomnosť kolobežky znižuje Fidovu psychickú odolnosť, tak na to musím dávať bacha.

Doma sme večer vytiahli modrú dierovanú loptu o ktorú dlhodobo nejavil záujem a zázrak! Už je aj modrá lopta dobrá hračka na ťahanie aj nosenie! A ešte k tomu aj neni hlučná, takže sa dá hádzať aj doma v pohode. No a posledný dnešný poznatok - keď hádžem loptu do tmavej miestnosti, psisko musí použiť na jej nájdenie aj nos - a to ho jednak baví, a dvak krásne unaví. Ideálna aktivita na zimné večery.

Okolo Veverskej Bitýšky

Trasa mala celkom trošku viac než 20 km. Bolo krásne jesenné počasie, zato prekvapivo málo ľudí, a tak sme si mohli väčšinu prechádzky užiť bez striehnutia, čo zase ten pes vyvedie.

Po roku som sa opäť odvážila to psisko pustiť navoľno, a väčšinu prechádzky sa správal vzorne, cupital si po ceste pred nami. Jedno menšie zaváhanie mal pri vodnej nádrži, kde sa celý nadšený nahrnul do vody, že si pôjde zaplávať... Akurát s prekusnutou dierou na krku by to nemuselo dopadnúť dobre. A tak sme mali menší mentálny súboj pri privolaní o to, či teda príde ku mne, alebo radšej čľupne do vody, pri ktorom sa nakoniec rozhodol, že teda príde radšej za mnou.

Väčší problém nastal, keď v lese narazil na stopu zveri. Chvost na plné obrátky, neprítomný výraz... a už sme len videli poskakujúci zadok miznúť hore kopcom v lese. Stačilo však počkať kým sa vzdiali tak na 50 metrov, zakričať a už sa obluda rútila nazad k nám. Lovec je to len do momentu, kedy stratí rodinku z dohľadu.

Zvyšok vychádzky už prebehol v pohode, pri ďalšom úteku smer les už to otočil hneď na prvé písknutie, a aj dvoch stretnuvších psov zmákol bez napnutia vodítka.

Fidopán nám dospieva a stáva sa z neho príjemný spoločník.