Fida mláďenca poslušnosť #1

Rozhodla som sa, že sme s Fidovou pozornosťou a motiváciou pokročili tak ďaleko, že je už načase zohnať si odborný dozor nad našim snažením. A keďže nám zo všetkých metód najviac ovocia priniesli Mirkine, odložila som strach a boli sme dnes na hodine - dúfam, že tentoraz prvej z veľa.

Pes si stále pamätal čo sa dialo v Mokrej pred rokom, a Mirky sa trošku bojí. Jeho ochota teda bola tak o 3 levely horšia než na našom obľúbenom place. Napriek tomu som bola s jeho výkonom spokojná, korekcií už bolo treba oveľa menej, mohla som ho už pekne odmeňovať aj loptičkou a aj vydržal pracovať trošku dlhšie.

Jedine pri začiatkoch aportu sa predviedol. Metóda je to mierne nátlaková, a tak dlho trvajúci tlak pán pes ešte nezažil. V polke prvého učenia mu preskočilo, zdrhol a začal šprintovať okolo placu. Držal si úctivú vzdialenosť a nešiel ani za ten svet privolať.

Po odchytení sa nám ale podaril (s držaním vodítka nech nezdrhne znova) po chvíli jeden úspešný pokus, po ďalšom miernom boji druhý, a na tretí pokus už zvládol celú sekvenciu krásne.

Ja mám zase celkom veľa vecí na ktorých môžem zapracovať, kopu nových metód ako zlepšiť cviky a celkovo - nás tieto návštevy vždy ohromne posunú dopredu. A ako bonus, Fido ani nebol taký vystresnutý jak obyčajne po cvičení, a doma s chuťou spráskal celú porciu.

Quo vadis, pozitivka?

Pôvodne som mala v pláne napísať oslavný článok pol roka po začatí recallers.

Máme za sebou 33 hier, hlavne na začiatku mi to veľmi pomohlo psa naštartovať - úvodné hry boli presne niečo, čo naučilo Fida na spoluprácu sa tešiť. Na prechádzke sa občas vracať ku mne nech sa zahráme. Na čas sme odložili stopovačku, a ja som sa naučila o dosť lepšie sledovať okolie a predvídať, púšťala som ho navoľno a naučila sa mu trošku dôverovať. Na strety so psami tu bola ohlávka, a ja som začala riešiť situácie úplne v kľude - žiadne vytáčanie sa a neférové cukačky.
No a samozrejme to najdôležitejšie, čo nám recallers dali - naučili sme sa hrať s hračkou, aportovať a preťahovať. Hračka je už konečne plnohodnotnou odmenou, a v niektorých situáciách oveľa lepšou než žrádlo.

A potom sme narazili na limit. Čo sa týka chodenia navoľno - limitom je pach zveri a jej nepredvídateľný výskyt. Pán ňufák totiž občas z neškodného ňuchania prejde do škodného tranzového ňuchania tak rýchlo, že už nemám čas reagovať. No a z tranzu sa už musí vrátiť sám, keď tam neni šnúra ktorá by ho stopla a vytrhla.
Čo sa týka cvičenia, limitom bolo odlíšenie toho, čo je správne a čo nie. Nedať odmenu je síce opak odmeny, no efekt má iný než "robíš to zle" u psa, ktorý až tak nechce odmenu samotnú, ale skôr chce spolupracovať a vedieť čo sa od neho očakáva. A tak nám začala upadať chôdza u nohy, pretože sa blbo rozlišuje "nedostal si ešte odmenu lebo trénujeme dlhší úsek" od "nedostal si odmenu lebo si v nesprávnej polohe".

Takto nahlodaná neúspechom, som psovi najprv pripla stopovačku, keď mi zdrhol na dlhšie než 15 sekúnd. Následne sme pridali k cvičeniu s veľkým úspechom cuk na širokom obojku. No a teraz po chvíli úvah, dostal na stretávanie psov napevno zapnutú retiazku. A funguje, pes sa skľudňuje.

A tak sme poučení pol rokom pozitivky skončili pri kontraste. Tentoraz už ale ja začínam byť schopná ho použiť. Nuž a zatiaľ to vyzerá, že pes je spokojný tiež. Načo mi je 3 roky psa nemôcť pustiť z vodítka ale biť sa do pŕs že s ním pracujem čisto pozitívne, keď nepozitívne by mohol mať kopu voľnosti oveľa skôr.

Fida mláďenca Silvester

Silvestra sme strávili v spoločnosti hovawarťákov. V zložení 4 feny, 2 psy a nejakí tí ľudskí poskokovia sme strávili super 4 dni. Dvaja chlapi puberťáci sa pre istotu nedostali do kontaktu, a pri babách sa striedali, to im ale vôbec nevadilo, aj pes občas potrebuje spať.
Fido sa správal celý čas príjemne, otravoval majiteľov, s babami sa hral len keď sami chceli, zo stola si zobol len prvý večer.

V piatok predviedol, že je vlastne pekne vychovaný na prechádzke okolo priehrady, kde sa držal pekne v dosahu a na privolanie chodil krásne rýchlo. V sobotu sme sa zúčastnili novoročného hovi-výletu, ktorý si pre istotu odšľapal na postroji, a tak som bola asi jediný ľudský účastník, ktorému neprišiel ten kopec vôbec strmý.

Vydarená akcia, ja som sa zas niečo priučila, Fido na tom vôbec nie je tak zle ako by sa mohlo zdať z toho čo si myslím ja... a mám zas nové podnety ako ďalej pracovať.