... alebo čo je horšie, krátkodobá fyzická nepohoda, či dlhodobé odopieranie normálneho psieho života?
Elektrický obojok je vraj zlo. Pes na diaľkové ovládanie, týranie, neschopný majiteľ, lenivý majiteľ ktorému sa nechce riešiť problém inými spôsobmi. Vždy keď sa spomenie, tak sa zvykne strhnúť zapálená debata medzi odporcami a ľudmi, ktorým pomohol. A keďže ja predsa nie som lenivá, nevadí mi trocha práce naviac so psom a rozhodne ho nechcem týrať, tak som sa ešte pred kúpením šteniatka rozhodla že podobné pomôcky môjmu psovi na krk nesmú a my to zvládneme inak.
A tak keď prišla puberta, nasadili sme stopovačku a riešili sme. Riešili sme mesiac, dva, pol roka... a zlepšenie žiadne. Skúsila som teda Recallers, drahé to bolo jaxviňa, ale čo by človek pre psa neurobil. Prestali sme používať stopovačku, ja som zapla oči na všetkých stranách hlavy a hrali sme hry, riešili sme, pobehovali po prázdnom poli a hrali ešte viac hier. Život existoval len na krátkom vodítku, alebo navoľno v 100% nasadení keď sme cvičili. Po 5 mesiacoch sa prejavila zásadná chyba, a to že ani s očami všade nevidím pachy, a Fido mi prvýkrát zdrhol po stope úplne mimo dohľad a dosluch.
A tak dostal znova stopovačku. Hrali sme hry, riešili sme, nepúšťala som ju z ruky. Po troch mesiacoch som sa rozhodla, že je čas nechať stopovačku ťahať po zemi - a hneď na tej istej prechádzke mi ušiel. S náhubkom a pripnutou stopovačkou proste zmizol v lese, pri jeho rýchlosti som ho nestihla zastaviť a potom som už len dlhé minúty tŕpla, či sa zvládne vrátiť a nikde sa tou šnúrou nezamotá.
To bola posledná kvapka. Rok a pol som psa nemohla pustiť zo šnúry aby sa venoval svojim záležitostiam, nemohol sa normálne prebehnúť, ňuchať si tam kde chce, žiť pohodový psí život - a napriek tomu všetkému sa mi stále nepodarilo ani aby bol v bezpečí. Naše kontakty s ostatnými psami sa obmedzili na úplné minimum, lebo do stopovačky sa cudzí pes ľahko zamotá, a keď sa naháňali v 50 metrových kolečkách tak zase bola úplne nanič, a bola len otázka času kedy by mi z takej naháňačky zdrhol loviť alebo za náhodným okoloidúcim psom.
A tak som sa dohodla s trénerkou a šli sme na dve prechádzky na ktorých vysvetlila najprv psovi a potom mne, ako sa s pracuje s elektrickým obojkom a čo pre psa impulz znamená. Pred prechádzkou som mala trošku obavy ako bude reagovať a či mi v strachu neujde niekam do vedľajšieho chotára, no boli úplne zbytočné. Fido je tvrdý pes, ktorý sa zo zlého zážitku poučí, ale nepanikári a rýchlo sa oklepe. Okrem toho mal vďaka Recallers privolanie naučené veľmi dobre - vedel čo to znamená a vo väčšine situácii aj chcel prísť. Fido je vlastne na toto ideálna povaha a bolo jasné, že už sme na obojok obaja pripravení. Ďalšie odkladanie by už len predlžovalo náš neživot na vodítku.
Teraz sú to dva týždne. Na prechádzkach som zatiaľ musela použiť impulz asi štyrikrát, väčšinou v situácii, ktorú ešte s obojkom nezažil a tak mal pocit, že si môže robiť, čo chce - pri vybehnutí po stope, zo zdrhu za okoloidúcim psom, pri vylizovaní háranice a pri privolaní na 100 metrov zo začuchania. Už dvakrát sme stretli v lese bežiace srnky, za ktorými ani nevybehol, sadol si na povel a počkal kým odídu - bez upozornenia obojkom.
S poistkou v ruke môžem psa oveľa menej buzerovať a viac ho nechať žiť svoj psí život. Pobehuje okolo mňa v tých svojich 50 metrových čuchacích kolečkách a pravidelne si chodí sám po odmenu, pohladkanie alebo hru. Keď sa rozbehne dopredu smerom k nejakému psovi čo je pol kilometra od nás alebo ku kríkom, nemusím ho hneď v panike volať, keď vo väčšine takýchto prípadov si pobehne len preto, že má radosť zo života - a keby to aj bol stav núdze, mám stále istotu že ho privolám.
Zlepšila sa aj reakcia na psy. Prvýkrát v živote som si mohla dovoliť nechať ho navoľno keď prechádzali 100m od nás jeden pes za druhým, tváriť sa že nič nevidím a sledovať, čo sa stane. Nestalo sa nič, Fido na niektorých pozrel a ďalej si ňuchal v smere prechádzky.
Ďalší dôležitý bonus je, že môžeme zas začať chodiť na prechádzky s psími kamarátkami.
Začala som sa na prechádzky tešiť, keď sa blížime ku koncu trasy tak rozmýšľam či si ju nepredĺžiť. Fido mi príde vyrovnanejší a spokojnejší. K pomerne veľkej psychickej práci vo všetkých troch oddieloch výcviku má konečne možnosť si vyčistiť hlavu tým, že je "len tak pes" na normálnej prechádzke. Myslím, že nám je obom jasné, ktorú alternatívu z úvodnej otázky preferujeme.
